Na Vysokej nás dobre prefúkalo. Ale dosiahli sme vrchol cca niečo po dvoch hodinách a „predbehli aj smerovníky“. Šliapli sme do bot, a tak stihli aj bus o tretej, v čo garant Peťo ani nedúfal.

Pod spomienkovými tabuľkami chutil aj obed. „Dušičky“ nám poskytli závetrie a my na oplátku sme im v duchu vzdali poctu za ich dosiahnuté vrcholy. Niektorých Peťo poznal osobne, ostatní niektorých aspoň z počutia. Pri prechádzke Vysokou to netreba obísť bez povšimnutia.