1. deň, 1.7.2017
lanovkou z Madonny di Campiglio na Ristaurante Stoppani, pešo na Rifugio Tuckett, 2272 m, 1,30 h
pozri fotogalériu
2. deň, 2.7.2017
Rifugio Tuckett – Rifugio Alimonta, 2580 m
pozri fotogalériu
3. deň, 3.7.2017
Rifugio Alimonta – Rifugio S. Agostini, 2410 m
pozri fotogalériu
4. deň, 4.7.2017
Rifugio S. Agostini – Rifugio Casinei (1825 m)
pozri fotogalériu
5. deň, 5.7.2017
Rifugio Casinei – Madonna di Campiglio
pozri fotogalériu
Začíname. Auto zaparkované v Madonne di Campiglio, lanovkou na Ristaurante Stoppani a potom túrička 1,30 hod na Rifugio Tuckett, dúfajúc, že stíhame večeru pred ôsmou.
Opúšťame lanovku.
V zápale túry, hoci v bežnom teréne, niektorí sťažka lapáme po dychu pre nadmorskú výšku. Ešte si len zvykáme, že sme vyššie ako zvyčajne.
Vstupujeme do hlmy a len pomaly si uvedomuje, že sa počasie začína kaziť.
Prekvapuje nás slabý dážď, tak s pršiplášťami aspoň na ruksakoch bojujeme s náročnejším terénom so snehovými predelmi.
Už zahalení hmlou, ale ako-tak vidíme pred seba.
Užívame si snehové polia uprostred leta s mačkami v ruksakoch. Zatiaľ načo.
Cez hmlu nás prekvapuje aj slniečko.
Menšiu zastávku využívame na pitný režim.
Fotka s chatou musí byť, škoda len, že sa nám ďalší niekde rozpŕchli.
Počasie strieda svoju náladu, sem-tam sa umúdri.
Konečne sa schádzame pri svojom prvom útočisku.
Bohužial nestíhame do ôsmej, tak len čakáme, aké zvyšky nám dajú na večeru. Našiel sa ešte guláš a pre náročnejších aj nejaké mäsko.
kladáme sa k spánku. Hoci v podkroví, každý si nachádza svoje miesto. Menší grupák aj s cudzími, ale spí sa dobre, dokonca v perinách.
Ráno ako vždy hneď zhurta do kopca.
So snehom sa už pritvrdzuje a prvýkrát nahadzujeme plnú poľnú – mačky aj cepíny.
Pochvaľujeme si vybavenie, hoci trošku krátky cepín od Kristiána tiež nie je na zahodenie. Hoci niektorí cudzinci bez vybavenia, nevediac, že tam je to nutnosť, dodnes nechápeme, ako to vyšli.
Uťahovanie setov a ide sa na feratu.
Zrána máme nádherné počasie aj výhľady.
Všetci svoji. Keďže štartujeme skoro ráno (cca o 7:00 hod) ešte stretávame málokoho.
Občas zápasíme so snehovým predelom, veď kto by kvôli fliačku vyťahoval mačky. A tak namiesto mačiek zabárame do snehu prsty..opatrnosti nikdy nie je dosť.
..nech má aj Miško feratové foto. Zvyčajne on fotí druhých a čo je horší..?
Využívame jedno z tých „bezpečnejších“ miest na fotenie.
Hanka s Majkou v čele tímu.
Sólo foto pre Miška s majestátnymi vrcholmi.
Karol si užíva výstup aj výhľad.
Alena opatrne pózuje na foto.
Nenadarmo sme stretli nápis „Sentiero difficile – ťažká trasa“.
Spoločný obed, a tiež jedna z mála chvíľ aj všetci pokope.
Hanka prekonáva skalnú štrbinu vnárajúc sa do hmly, ktorá nás, ako zisťujeme zo dňa na deň, stretáva vždy poobede.
Počasie ako na hojdačke, už sme zase v hmle.
Rebríky, rebríky, zatiaľ v pohode, kým nás nezastihne dážď.
Tak toto sme ešte nezažili. Uprostred dažďa rovno na rebríkoch. Keby ich tam aspoň nebolo neúrekom. Trochu adrenalínu.
Spokojný Daniel, tešiac sa na zaslúžené pivečko.
Rifugio Alimonta, tiež tu spíme všetci spolu, ale už iba svoji.
Opúšťame Rifugio Alimonta.
Tradičný ranný výstup, zanechávame chatu niekde pod „cime“.
Po zvyčajnom rannom výstupe po feratu nahadzujeme sety a ide sa.
… a stále niečo iné, z mačiek pekne na feratu.
Rebríky nám pomáhajú prekonávať výšku čo najrýchlejšie.
Prechádzame aj okolo okna dokorán.
Katka využíva bezpečné miesto na unikátne foto.
Čaro feraty miestami vytesanej do skaly. Vyšší majú problém zohnúť sa, čo neznamená, že nižší tiež nenarážajú hlavou o stenu.
Nádherné počasie, zatiaľ, super plošinka, užívame si to.
Majka pózuje, no kto by tam nechcel foto.
Tímlíderky Hanka a Majka prechádzajú jednou z najzaujímavejších častí feraty.
Z času na čas stretávame scenériu „Božieho oka“.
Už len nebo nad nami, užívame si gerlachovské výšky.
Pánska jazda.
Katka kontroluje situáciu spoza Daniela.
Vychádzajúc z hmly si treba rýchlo užiť pohľad do hĺbky, kým nie sme opäť v hmle.
Dobre vybudovaná ferata, Taliani mysleli aj na spevnenie lavičkami.
Karol smerujúci na „Rifugio Tosa Tomaso Pedrotti (2491)“, kde si dávame kávičku a pivko.
Však Karolovi zmrzne úsmev, keď na konci rebríka uvidí prechod zo skaly na sneh cez lano.
Hoci Karol s lanom v ruksaku, príde vhod aj erárne. No bol by problém prejsť zo strmej skaly na strmú plošinu snehu, bez lana. Pre istotu nahadzujme aj mačky. Alebo, žeby sme to vyriešili ako kamarát Čech, čo sa spúšťa na igelitke naplnenej snehom, ak by zavadil o dajaký kameň.
Pózujeme na „ilustračné foto“.
Výstupov a zostupov máme celkom dosť.
Posledný zostup k Rifugio Agostini. Tá obrovská skala v 1957 chatu takmer zavalila, Zázračne sa zastavila pred ňou, inak nevieme, kde by sme spali túto noc. V pozadi s kaplnkou postavenou z vďaky za záchranu.
Nejaký dobrodinec robí „chatové foto“ konečne celej našej zostave. Žeby pre Majku do kroniky a Vlado nás pochváli..?
Ženy, na čele s Ferkom, vyskúšajú aj Kneippov chodník, hoci dosť ľadový, veď kto by to v tej výške zohrieval.. Ferko zvyknutý, so spokojným úsmevom, ženy so zamrznutým.
Michal si užíva šero zapadnutého slnka za svetla čelovky.
Tentokrát sú už ženy oddelené od mužov, má to aspoň prezliekaciu výhodu.
Krásne ráno nad oblakmi, všetci sa tu fotíme po jednom, po dvoch.
Od chaty k ferate, pohľadom do doliny, lúčiac sa s Rifugio Agostini.
Vidno, že aj túra po feratu dá zabrať. Hanka nám naznačuje, dajte mi chvíľu vydýchať sa.
Obvyklý snenár, po výstupe od chaty nahadzujeme sety …
… a vyrážame na feratu.
… žeby cliffhangerov mostík?!
„Cliffhangerov“ mostík si vychutnáva aj Martin…
…nevyhnú sa mu ani Hanka s Majkou.
Rebríky a rebríky, teraz však zaliate slnkom a nie dažďom. Najťažšie a najkrajšie výstupy máme zrána, odmenou nám budú výhľady.
Naberáme výšku ako sa len dá.
Hanka na rímse.
Prehupli sme sa na druhú stranu sedla cestou k Rifugio Apostoli,, kde sme vzácne chvíľku pokope.
A tak sme sa rozpŕchli k Apostoli.
Sólovka pre tímlíderky.
Po ceste na Rifugio Apostoli sme zazreli aj nejakú „terénkozu“, ale fotiť sa snami nešla.
Odpočinok pri chate Rifugio Apostoli.
Ako v zlej rozprávke, ani kvetu, ani vtáčika letáčika. Inak fascinujúce.
Katka sa vnára do „rozprávky“…
V sedle, pred posledným nahodením a užitím si mačiek a cepínov.
Katka pózuje v sedle.
Posledné snehové pole vychutnávame do sýtosti.
Lúčime sa so snehom pri jazierku.
Obed. Ženy ho zobrali z rýchlika, veď Katka zďobne oriešky raz-dva, avšak Karolovi zjedenie klobásky trvá podstatne dlhšie.
Rifugio Brentei.
Spoločné posedenie na Rifugio Brentei, ešte nevediac, že sa tam na noc už nezdržíme.
Rifugio Brentei sme sklamali. Dávame len na pivko a nakoniec ideme o chatu nižšie.
Aby sme vedeli, kde sme vlastne boli.
Na Rifugio Brentei, sme sa ani neohriali..veď ženy si hodili studenú sprchu (teplá nešla) a chlapi rozhodli, že sa ide na ďalšiu, spodnú chatu, aby bolo toho menej na druhý (odchodzí) deň. Ženy sa s tým nejako vyrovnali a posledná chata Rifugio Casinei sa im odvďačila pohostinnosťou a najlepšími raňajkami.
Kaplnku pri Rifugio Brentei stihol vidieť (a odfotiť) iba Ferko.
Podvečerné posedenie pred Rifugio Casinei, našou poslednou.
Rozlúčkové foto nemôže byť bez pohostinnej chatárky. Večer vyskúšala aj našu slivovicu. S každým sa snažila hodiť small talk, nie však každý jej porozumel.
Ešte niečo vyše kilometra z Modonny di Campiglio k našim autíčkam zaparkovaným pod lanovkou v strašidelnej garáži.
Ešte foto v Madonne, nech vieme, kde sme to boli. Ferko fotí, inak nás je deväť.
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.